Jdi na obsah Jdi na menu
 

  

Nechcený dar

 

Marika pri preberaní Grand Prix ZAIMarika Gombitová (52)

je suverénne najtajomnejšou a zároveň najmilovanejšou osobnosťou Slovenska. Často jej vyčítajú, že s okolitým svetom nekomunikuje. To ale nie je celkom pravda. Marika komunikuje, len si až príliš starostlivo vyberá, koho si pustí k telu. Viac ako s príbuznými sa stretáva so svojimi najbližšími spolupracovníkmi a dokonca i najvernejšími fanúšikmi. Mýty a legendy, ktoré o nej kolujú, nekomentuje, no po dlhom období ticha spravila výnimku a využila možnosť autorizácie článku.

 

Danajský dar

ObrazekŽivot našej najslávnejšej speváčky je opradený tajomstvom. Keď výnimočne poskytne rozhovor, jej odpovede sú oklieštené na prácu. Nikdy však nezabudne pozdraviť svojich fanúšikov. Jej bariéru mlčania sa už snažili prelomiť mnohí. Neúspešne. Nepodarilo sa to ani českým novinárom M. Graclíkovi a V. Nekvapilovi, ktorí sa o Gombitovej rozhodli napísať knihu. "Poslal som jej list a kazetu s otázkami a naivne čakal, že Marika sa ozve a bude aspoň na diaľku komunikovať. Odpovedí sme sa však nedočkali. Kolega sa teda vybral za ňou do Bratislavy, no tiež nepochodil. Na spoluprácu sme oslovili tiež Kamila Peteraja, Janka Lehotského, Mira Žbirku, Paľa Hammela, dokonca aj jej opatrovateľky a rodinu, no všetci nás odmietli s tým, že Marika si to nepraje. Nechceli sme robiť nič za jej chrbtom, v tomto smere máme svedomie čisté," hovorí Graclík, jeden z autorov publikácie s názvom Marika, ktorá sa čoskoro dostane na pulty predajní. Kniha je teda neautorizovaným životopisom, ktorý je myslený ako darček k nedávnym speváčkiným narodeninám. Marika však zjavne z danajského daru radosť nemá a jej dlhoročná opatrovateľka Eva Kožejová si myslí, že Marikine meno bolo zneužité. Našu spevácku jednotku oveľa viac potešilo a prekvapilo auto plné darčekov, ktoré jej priviezla šéfka jej internetového fan klubu Marta Valentová. Na jej veľké prekvapenie sa jej Marika telefonicky aj poďakovala. "Telefonovali sme spolu 20 minút, počas ktorých som sa definitívne zbavila pocitu, že Marika je nešťastná, doma sediaca osôbka plná trápenia. Nespozorovala som ani najmenší náznak žiaľu. Poďakovala mi za darčeky a niekoľkokrát zopakovala, že pozdravuje svojich fanúšikov," povedala šťastná fanúšička.

 

Mohla žiť celkom inak

Marika 2000Marika Gombitová svoj posledný album nahrala pred viac ako desiatimi rokmi a minimálne päť rokov tvrdí, že pracuje na ďalšom. Podľa Mira Žbirku má vraj plné zásuvky perfektných skladieb. V čom je teda problém? Marika je perfekcionistka. Každú pieseň si vraj v domácich podmienkach nahráva v niekoľkých verziách. Popritom sleduje módne trendy v muzike. "Pracujem na sebe, na nových pesničkách a verím, že budem spievať. Nechcem žiť len z toho, čo som urobila kedysi," vlieva nádej svojim priaznivcom. Pravdepodobne má ešte jeden dôvod, prečo je taká skúpa na nové skladby. Hovorí o tom v rozhovore pre časopis Populár v roku 1988. "Nepáči sa mi, že žijeme v dobe umelo vytvorených hviezdičiek. Síce nevedia spievať, ale o to viac predávať a taktizovať. Vyznajú sa v stratégii hudobného priemyslu a hlavne majú na svojej strane priazeň redaktorov v rozhlase i televízii. Ale keď sa hudba predáva cez módu, kabelky či účesy - to mi pripadá veľmi lacné. Ja sa na svet pozerám očami človeka, ktorý je ďalej ako horizont módnych šiat. Som smutná, že teraz sa na piesne pozerá len cez rebríčky popularity a predaj platní. Tak sme to my nikdy nerobili. Nás zaujímala kvalita, a nie naaranžovaný úspech." Od tejto otvorenej výpovede ubehlo 20 rokov a pomery sa v našej populárnej hudbe rozhodne nezmenili. Marika si zrejme uvedomuje, že je pod jej úroveň súťažiť o priazeň poslucháčov v takejto konkurencii a tak sa na to vykašlala úplne.

 

A čo sa týka verejného vystupovania, situácia je podstatne horšia. "Ak niekde vystúpim, sú to len akcie v rámci televíznych programov pre uzavretú spoločnosť, čo ma vonkoncom neuspokojuje. Rada by som koncertovala pred ozajstným publikom. Nechcem však už nič dopredu niečo sľúbiť, pretože ľudia si potom povedia, že Marika zase len sľúbila a neprišla. Radový fanúšik si nevie predstaviť, čo je pre výkon mojej práce nevyhnutné. Okrem ľudí, ktorí by sa starali o hudobnú produkciu, potrebujem napríklad aj maséra, či rehabilitačnú sestru. Inak nemá význam pracovať. Okrem toho, ak sa niekde necítim dobre a navyše sa nemám o koho morálne oprieť, radšej zostanem doma. Nebudem predsa deprimovať samu seba v neznámom prostredí," šokuje úprimnosťou.

 

Marika si pri všetkej skromnosti neuvedomuje svoju cenu. Za jednu, jedinú pesničku zaspievanú hoci i na playback by si podľa mediálnych odborníkov mohla zapýtať pokojne aj milión korún. Jej vystúpenia majú cenu zlata, takže usporiadatelia komerčných akcií by iste neváhali načrieť veľmi hlboko do svojho vrecka. Ale Marika na peniaze nie je. Dokázala to, keď v roku 1999 odmietla ponuku Alexandra Rezeša vystúpiť na predvolebnej kampani HZDS. Okrem slušného honoráru jej veľkopodnikateľ ponúkol bezbariérový dom, kde by mala dostatok súkromia i priestor na komponovanie. Nuž, ak má človek zásady, má tiež ťažký život...

 

Dlho bojovala

Bratislavská Lýra 1981Pravdivý a neskreslený obraz Mariky Gombitovej nepozná zrejme nikto. O tom, s akými myšlienkami zaspáva a s akými sa prebúdza, sa môžeme len dohadovať. V relácii Nočné lampy priznala, že sa so svojím postihnutím, ktoré ju pripútalo na invalidný vozíček, nikdy nezmierila. Vraj to nejde. Tesne po nešťastnej havárii na sklonku roka 1980, ktorú spôsobila jej priateľka, ešte prekypovala nádejou na úplné uzdravenie. Z diaľnice, kde sa tragédia stala, ju previezli do nemocnice na bratislavských Kramároch, a tam jej zachránili život. Svojho sna rozdávať piesňami radosť sa nevzdala ani v deprimujúcich priestoroch kliniky. Vtedajší personál iste dodnes spomína, ako na balkóne so zlomeným malíčkom začala komponovať na gitare nové pesničky na platňu Slnečný kalendár. Pacienti pod oknom neverili vlastným ušiam. "Marika, zaspievaj Vyznanie", prosili. A Marika spievala. "Dávala som do toho všetko. Ako na koncerte. Ozval sa potlesk. Bolo to úžasné, čerpala som z toho silu," vyznala sa z vtedajších pocitov. V čase hospitalizácie prišla dokonca ponuka vystúpiť na prestížnom festivale Bratislavská lýra. "Okamžite som súhlasila, no povolenie som si pýtala aj od pána primára. Dostala som ho, no nie istotu, že to zvládnem. Mala som strach, no verila som si. Nedokončila som ani generálku, pretože v sále vznikla panika, že to nezvládnem. Prehovárali ma na playback, to som ale zamietla. Báli sa, že sa rozplačem, že ma za klavírom nebude vidieť, že to nakoniec skončí sentimentálnou hanbou. Ja som sa však do toho musela pustiť, inak by som sa začala ľutovať," spomína najväčšia spevácka ikona súčasnosti. Pamätníkov dodnes mrazí pri spomienke, ako po vystúpení skupiny Modus zhasli svetlá a na javisku sa zjavila Marika. "Ďakujem všetkým. Som nesmierne rada, že som opäť medzi vami." Po jej úvodných slovách ľudia plakali od dojatia. Krátko po tomto emotívnom zážitku sa Marika opäť vrátila do ticha nemocničných izieb odhodlaná bojovať.

 

Stroskotané nádeje

Marika Gombitová - 1984Najväčšiu nádej na úplné uzdravenie dal Marike mikrochirurg Georgij Jumašev vo vtedajšom Sovietskom zväze. Svoju pacientku v roku 1982 operoval a prorokoval, že do piatich rokov príde na javisko po svojich. Marika svoj stav nebrala na ľahkú váhu a denne cvičila aj päť hodín. Postupne sa jej vracala citlivosť do postihnutých častí tela. Po dvojročnej nehybnosti spravila dokonca prvý krok. "Ten pocit sa dá ťažko vysvetliť slovami. Je to niečo ako znovuzrodenie," povedala vtedy Marika. Profesor Jumašev mal zo svojej práce radosť a šťastnej pacientke prizvukoval: "Spievať už vieš. Teraz sa musíš naučiť chodiť." Bohužiaľ, vyhliadky na úplné uzdravenie časom bledli, až celkom pominuli. Marika musí denne čeliť krutej realite, ktorú zrejme s odstupom mnohých rokov stále nedokáže prijať. V ústraní však byť nechcela. "Nemôžem predsa žiť na Robinsonovom ostrove. Nikoho neprijať, s nikým sa nestýkať. To by bolo tvrdé voči okoliu i voči mne," hovorila ešte v osemdesiatych rokoch Marika. Zdá sa však, že s odstupom mnohých rokov tento názor zastávajú všetci. Okrem samotnej Mariky.

 

Hovorí sa, že skutočne utešiť dokáže len človek, ktorý sám prešiel peklom utrpenia. V Marikiných piesňach, ktoré sú často popretkávané smútkom, bolesťou a beznádejou, sa našlo množstvo ľudí a jej osud im pomáha znášať vlastný údel. Otvorene o tom hovoria na svojom internetovom fanúšikovskom fóre.

E. Kollárik, 2008

 
 

 

Poslední fotografie


Facebook