Jdi na obsah Jdi na menu
 

 

 

 

 

Hudba je môj život

 

 

Autor: Pavel Kapusta

 

Hudba je moj životPlavovlasá speváčka už na prvé počutie každého zaujala krásne zachrípnutým, kovovo sfarbeným hlasom. Predtým, než si ho vypočuli poslucháči rozhlasu, televízni diváci, majitelia gramofónových platní a návštevníci koncertov, znel v kostolnom zbore v Turanoch nad Ondavou - malej dedinke na brehu Domaše, kde v roku 1956 uzrela svetlo sveta ako najmladšie zo siedmich detí. Tam Marika zažila prvé dotyky so svetom tónov. Podľa svedectva jej dnes už nebohého otca, po ktorom zdedila muzikalitu, Marika bola poslušné dieťa, určite však nie tiché: „Už ako malá bola umelkyňa. Hrala sa v pivnici a na dvere si napísala: Hudba je môj život. Chytila ústnu harmoniku a hneď na nej zahrala. Vyspevovala odmalička“. Ako deväťročnú ju rodičia zapísali na Ľudovú školu umenia v Stropkove, kde sa naučila hre na klavír. Marika 1961Keď mala trinásť rokov, bratia Ján a Michal jej ponúkli, aby si zaspievala s ich skupinou v stropkovskom klube mladých. Po prvý raz sa tak predstavila pred ozajstným obecentvom - s vtedy vychyteným hitom Mendocino, ktorý v slovenskej verzii spievala Oľga Szabová. Účinkovanie v kapele jej bratov ďalej pokračovalo a pre Mariku bolo zdrojom cenných skúseností. Neskôr sa rozhodla odísť študovať na strednú strojársku školu do Košíc. Marikina mama bola proti, no dcéru sa jej nepodarilo prehovoriť. Toto rozhodnutie znamenalo definitívny odchod z rodičovského domu, do ktorého sa už nikdy natrvalo nevrátila. Bol to však krok, ktorý ju priblížil k vytúženej dráhe profesionálnej speváčky. V tom čase už hrala aj na gitaru a počúvala jeden zo svojich veľkých vzorov - americkú speváčku Janis Joplinovú. Turany nad Ondavou - rodný dom Mariky GombitovejV Košiciach však častejšie stála za speváckym mikrofónom, než za rysovacou doskou. Stala sa totiž členkou košickej amatérskej skupiny Profily, okrem toho krátko pôsobila aj v tanečnom orchestri Juraja Szabadoša. S týmto hudobným telesom po prvý raz okúsila aj prácu v nahrávacom štúdiu.

 

 

 

 

Objaviteľ Lehotský

 

Marika Gombitova 1976V bratislavskej muzikantskej brandži sa rozšírila zvesť, že na východe republiky sa objavila nesmierne talentovaná speváčka. Keďže takých nikdy nie je dosť, chýr vyvolal záujem viacerých popredných hudobníkov. Veľa nechýbalo a bola by sa stala speváčkou orchestra Braňa Hronca, od ktorého Marika dostala ústne formulovanú ponuku. Medzitým sa však o nadanej dvadsaťročnej dievčine dozvedel kapelník skupiny Modus Ján Lehotský, ktorý práve dával dokopy novú zostavu skupiny - vtedy ešte nevedel, že pre ďalšie smerovanie slovenskej popmusic doslova osudovú. Vyštartoval priamo na istý košický ples, kde hrala skupina Profily a spievala Marika Gombitová. Keď počul ako spieva, hneď mu bolo jasné, že našiel to, čo hľadá. Trochu spolu pocvičili a zistili, že to ide. Lehotskému sa Mariku podarilo presvedčiť, aby odišla do Bratislavy.

 

Modus 1976Písal sa rok 1976. Začali sa časy veľkého entuziazmu, ale aj veľkých nádejí a presvedčenia. Za Mariku cítil Lehotský od začiatku veľkú zodpovednosť, hoci netušil, čo ju a celú kapelu onedlho čaká. Marika sa v novom prostredí veľmi dobre adaptovala. V Moduse sa po prvý raz stretla aj s Miroslavom Žbirkom. V kapele sa tak okrem ďalších muzikantov zoskupilo silné spevácke trio Gombitová - Žbirka - Lehotský, mená ktorých sa po čase stali značkou kvality a poznávacím znakom Modusu. Marika však spočiatku účinkovala len ako vokalista a hráčka na bongá. Lehotský jej vysvetlil, že sa musí veľa učiť, kým sa z nej stane sólistka. Trpezlivo na sebe pracovala a čakala na prvú väčšiu príležitosť.

 

ModusModus, ktorý sa rozhodol pre vlastnú, rockovú tvorbu bez preberania zahraničných hitov, ako sa to vtedy „nosilo“, sa v novom zložení po prvý raz predstavil počas Bratislavskej lýry v Dome lodníkov. Prvé koncerty neboli zďaleka vypredané. Marika si na toto obdobie spomína takto: „Začiatky boli neslávne. Bola som veľmi sklamaná. Odozva minimálna. Začala som o sebe pochybovať a premýšľať, že či to, čo robím, nie je úplne zbytočné. Uvedomovala som si však, že spievam inak ako iné slovenské speváčky a že o svoje miesto na slnku budem musieť zabojovať“. Jej obavy neboli namieste; Modus i Marika sa postupne dostávali do povedomia. Bolo cítiť, že Lehotský tvrdo pracuje na jej prejave a štýle. Marika bola všestrannou, hlasovo ohybnou speváčkou, čo si všimli aj ďalší skladatelia a textári, skladby ktorých nahrávala v rozhlase. Jej hlas a interpretácia poslucháčov okamžite zaujali.

 

 

 

 

Všetko odštartoval Úsmev

 

Usmev BL´77Vtedy už bola Marika Gombitová i Modus blízko bodu, ktorý znamenal zásadný prelom nielen v ich profesionálnej kariére, ale aj v histórii slovenskej pophudby. Stalo sa to v polovici roka 1977, keď Modus získal zlatú Bratislavskú lýru v autorskej súťaži so sviežou rockovou pesničkou Úsmev, ktorej chytľavý refrén ju predurčoval na megahit. A tým sa skutočne aj stala. Ktosi nedávno napísal, že Úsmevom Modus odštartoval rockovú perestrojku slovenskej populárnej hudby. A skutočne: ním sa začala nielen závratná sláva kapely, ale aj zlatá éra slovenského popu a rocku, trvajúca až do konca osemdesiatych rokov. Počas nej na scéne zažiarili mnohé výrazné hudobné osobnosti. Autorom textu Úsmevu bol básnik a textár Kamil Peteraj, ktorý sa popri Jánovi Lehotskom stal najbližším Marikiným spolupracovníkom a neskôr spolu vytvorili nerozlučnú autorsko-interpretačnú dvojicu. „Kamil píše pesničky ako príbehy z môjho života. Ja som bola vždy veľmi citlivý človek, ale on ten môj cit v spievaní nejako krásne opodstatnil,“ povedala vtedy Marika o poprednom slovenskom textárovi. „Akoby rozsvecovala slová a očisťovala ich ošúchaný význam,“ napísal zasa Peteraj v časopise Populár o Marikinom interpretačnom majstrovstve. Vráťme sa však do roku 1977. Úspechom Úsmevu sa rozkrútilo koleso, po ktorom túži každý, kto sa rozhodne živiť sa populárnou hudbou. Na protagonistov Modusu sa zosypala lavína nevídanej popularity, koncertov v natrieskaných sálach, autogramiád, nahrávaní v štúdiu... Od roku 1976 do roku 1980 prežívalo Slovensko a sčasti aj Česko naozajstnú modusmániu a gombitomániu. V roku 1979 vyšla formácii prvá LP platňa s názvom Modus, ktorej predchádzalo množstvo úspešných singlov s hitmi prevažne z Lehotského skladateľskej dielne, o rok prichádza ďalšia elpéčka Balíček snov. Kapela koncertuje na Slovensku, v Česku, po celom bývalom socialistickom tábore, navštevujú veľké východné piesňové festivaly: Zlatého Orfea v Bulharsku, Sopot v Poľsku, Schlagerfestival v Nemeckej demokratickej republike a dostávajú sa dokonca až do Vietnamu a Laosu.

 

 

 

Rozprávkový úspech

 

Vyznanie - BL´79Mariku Gombitovú nazvali hudobní kritici plavovlasou ozdobou Modusu, čo zodpovedalo skutočnosti nielen po vizuálnej, ale najmä hlasovej stránke. Jej spevácky prejav sa vyznačoval veľkým hlasovým rozsahom, ľahkosťou, perfektným rytmickým cítením, originálnym frázovaním a na poslucháča z neho vyžarovala radosť a nespútaná živelnosť. Marika sa rýchlo stala najvýraznejšou osobnosťou Modusu a ľudia ju začali vnímať ako sólovú speváčku. V roku 1978 zvíťazila na Bratislavskej lýre v domácej i medzinárodnej piesňovej súťaži s piesňou Študentská láska. O rok neskôr spolupracovala s Mariánom Vargom na platni On a Ona, vydala svoju prvú profilovú platňu s názvom Dievča do dažďa, s dnes už legendárnou piesňou Vyznanie získala striebornú Bratislavskú lýru a s Miroslavom Žbirkom naspievala piesne pre filmový muzikál Smoliari. V roku 1980 si vyspievala bronzovú Bratislavskú lýru za duet s J. Lehotským Tajomstvo hier a v tom istom roku aj 1. cenu na medzinárodnom festivale v poľskom Sopote za Vyznanie. Stihla nakrútiť i svoju druhú profilovú platňu Môj malý príbeh a náš najúspešnejší televízny muzikál Neberte nám princeznú. Na prvú sólovú platňu Miroslava Žbirku s ním naspievala skladbu V slepých uličkách. Bodovala v Zlatom slávikovi a stala sa najúspešnejšou slovenskou interpretkou v histórii ankety. Skúšky, koncerty, štúdio, rozhlas, televízia - nekonečný kolotoč. Úspechy sa valili ako na bežiacom páse, všade ju chceli, mala veľké problémy s odmietaním ponúk. Bratislavská lýraAko neskôr povedala, šialené pracovné tempo a stres spôsobovali, že si ani nestačila uvedomovať, ako vlastne žije. Na jednej strane bola nesmierne šťastná, že robí to, čo miluje, na druhej strane cítila, že kariéra úplne pohlcuje všetok jej čas a súkromie. Začiatkom roka 1980 to naznačila v istom časopiseckom interview: „Nenormálne žijem. Sama. Často si aj poplačem. Mnohokrát závidím dievčatám, ktoré stretávam, ako si voľne žijú, chodia do kina, sú zavesené na nejaké svoje veľké lásky. To ja všetko nemôžem. Život, ktorý žijem ja, je úplne iný. Keď sa niekedy v noci vraciam z koncertu a vidím rozsvietené okná v bytoch, závidím im. Večery prežívam v mikrobuse, spím v hoteloch, na podnájom sa dostávam v noci a nikto ma nečaká“. Keď vyslovovala tieto slová, nemohla tušiť, že o pár mesiacov jej život nadelí smútky oveľa hlbšie a fatálnejšie.

 

 

 

Rana osudu

 

Na vrchole umeleckej kondície a slávy bola nielen Marika Gombitová, ale aj Modus. V najlepšom, na jeseň 1980, sa však schyľovalo ku koncu skupiny. Kapelník Ján Lehotský sa totiž rozhodol v Moduse vymeniť Miroslava Žbirku a Laca Lučeniča. Zrejme mal pocit, že skupina je pre troch výrazných interpretov pritesná (Žbirkovi v tom roku vyšiel úspešný samostatný album a stále viac sa presadzoval ako sólový spevák). Lehotský 30. novembra 1980 kapele po koncerte v Brne oznámil, že to bolo posledné vystúpenie Modusu v dovtedajšom zložení.Marika - leto 1980 Žbirka, ktorý chcel vždy viac hudobne pritvrdiť, vzápätí Lehotskému oznamuje rozhodnutie založiť s Lučeničom a bubeníkom Hájkom vlastnú skupinu. Lehotský plánuje zostať v Moduse s Marikou. Tá bola správou o rozpade skupiny zaskočená a zmätená. So zmiešanými pocitmi nasadla do malej renaultky, ktorú šoférovala jej 21-ročná západonemecká priateľka Andrea. A vtedy sa to stalo... Sneženie, silný vietor a rýchla jazda na zľadovatenej diaľnici D1 mali tragickú dohru. Prvého decembra, asi hodinu po polnoci na 43. kilometri diaľnice medzi Brnom a Bratislavou auto dostalo šmyk, prešlo do protismeru, niekoľkokrát sa prevrátilo a skončilo v poli. Vodička vyviazla bez vážnejšieho zranenia, Marika, ktorá uviazla pod renaultkou, bola na tom veľmi zle. V nemocnici v Hustopečoch, kam ju previezli, zistili, že má vážne poranenú miechu. Andreu neskôr odsúdili za ublíženie na zdraví a zostala žiť v NSR. Čo sa však dialo s Marikou? Z Moravy ju previezli na bratislavské Kramáre. O nehode sa na verejnosti iba šuškalo. Objavili sa dokonca fámy, že ju neprežila. Masmédiá o havárii spočiatku nepochopiteľne mlčali, až o 13 dní vyšla v denníku Práca kratučká správa, začínajúca vetou: „Na dopyty mnohých čitateľov odpovedáme, že speváčka Marika Gombitová leží v bratislavskej nemocnici, kde sa lieči na následky zranení po autohavárii...“ Keď jej lekári oznámili krutú správu, že od polovice tela ochrnula a pravdepodobne už nikdy nebude chodiť, psychicky sa zrútila. „Myslela som si, že je so mnou koniec,“ spomenula si na neľahké chvíle po pár rokoch. Ťažké zranenie, po ktorom preležala dlhé týždne na lôžku, bolo navyše komplikované zlomeninou rebier a zápalom pľúc. Bola presvedčená, že jej spevácka kariéra je v nenávratne, nevedela si predstaviť, ako bude ďalej žiť. Jej psychické utrpenie bolo o to bolestivejšie, že po nehode ju odpísalo mnoho ľudí zo šoubiznisu, hoci mnohí z nich sa donedávna tvárili ako jej najlepší priatelia. Tí skutoční s ňou však zostali a dodávali jej duševnú silu. Lehotský, Peteraj, Žbirka a mnohí ďalší ju ubezpečovali: Budeš znovu spievať!

 

 

 

Veľký návrat

 

Nehoda úplne zmenila Marikine dni. Obrovské pracovné nasadenie a večne uponáhľaný štýl života vystredal absolútny pokoj a ticho nemocničnej izby. Odrazu mala čas. More času. Možnosť hlbšie premýšľať nad sebou, nad tým, ako žila, čo sa stalo a akým smerom sa má šancu uberať ďalej. Život jej uštedril krutú ranu, no ona po čase zistila, že ju nezlomil. Napriek všetkému, čo prežila, sa cítila silnejšia ako kedykoľvek predtým. Bola odhodlaná biť sa s osudom o svoje nové miesto pod slnkom... Pri čítaní archívnych novinových rozhovorov z tých čias je zjavné, že vážna havária očividne urýchlila Marikino ľudské dozrievanie. A pri počúvaní jej hudobných nahrávok z obdobia po nehode dospeje vnímavý poslucháč k záveru, že aj umelecké. Napokon, jedno bez druhého ani nejde. Kým však nahrala prvé piesne po svojom zranení, musela pretrpieť svoju vlastnú krížovú cestu. Nedokázala a ani nechcela sa zmieriť s tým, že zostala na invalidnom vozíčku. Chcela opäť chodiť. V apríli 1981 odišla na pobyt do rehabilitačného ústavu v Kladruboch. Tam sa po prvý raz pokúsila spievať. Šlo to ťažko, mala ešte slabý hlas a v sede sa pri speve musela naučiť úplne inej technike dýchania. „Moja rehabilitácia bola okrem každodenného cvičenia aj to utrpenie za klavírom. Každý deň to bolo o niečo lepšie, ale za veľa to nestálo. Všetko ma bolelo,“ povedala. Pobyt v Kladruboch priniesol aj jeden náhly zvrat: nečakane jej zavolali Kamil Peteraj a Ivan Krajíček, ktorý vtedy režíroval Bratislavskú lýru. Bratislavská Lýra 1981 - Marika a J. LehotskýOpýtali sa jej, či by nechcela účinkovať na Lýre. Najprv to pokladala za žart, nakoniec však poprosila primára o súhlas. Dostala ho. Bola šťastná, že pol roka po havárii môže vystúpiť pred obecenstvom a televíznymi kamerami, zároveň však mala strach, ako ju ľudia príjmu. Je predsa na vozíčku... Generálku v budove dnešného bratislavského Istropolisu pred vystúpením negatívne poznačili pochybnosti, ba až panika niektorých ľudí z radov usporiadateľov festivalu, že to Marika nakoniec nezvládne. „Báli sa, že sa rozplačem, že ma nebude vidieť za piánom, že to skrátka nebude nič iné, len sentimentálna hanba. Naštvala som sa a strach bol preč. Povedala som im: Ak by som bola taký slaboch, tak by som sem nevliezla - ale teraz som tu a budem spievať! Spievala som. Ľudia mali radosť a ja som si dokázala, že nie je koniec sveta.“ V sále zhaslo svetlo a po chvíli Mariku našiel úzky lúč svetla. Zaspievala Prstienky z trávy a spolu s J. Lehotským Tajomstvo hier. Keď dozneli posledné tóny, sála zaburácala. Marika cítila šťastie a obrovskú úľavu. Od tohto okamihu vedela, že je schopná pracovať ďalej, pokiaľ si udrží hlas a chuť do skladania pesničiek. Hneď na druhý deň Marika nahrala v štúdiu Opusu dve piesne na nový album Modusu v novom zložení.

 

 

 

Desaťročie úspechov i odriekania

 

ObrazekOd septembra 1981 do januára 1982 bola Marika v západonemeckom rehabilitačnom centre Bad Wildungen. Vládol tam tvrdý zdravotný režim. Nádej do budúcnosti však speváčke nedali. Tú jej dal až známy moskovský neurológ, profesor Jumašev. V roku 1982 uňho absolvovala zložitú osemhodinovú operáciu, pri ktorej jej namiesto narušenej miechy transplantovali nerv z inej časti tela. Profesor Marike povedal, že ak bude mať šťastie, nerv sa uchytí a umožní tak mieche, aby fungovala tak ako pred úrazom. Jumašev nevylúčil, že do dvoch - troch rokov bude opäť chodiť. Žiaľ, bola to márna nádej. Marika sa s tým bola po čase nútená vyrovnať. Ako však pred pár rokmi povedala v televíznej relácii Nočné lampy, s tým, že nechodí, sa nikdy nezmierila. Napriek tomu sa dá povedať, že sa na vlastné nohy postavila aspoň symbolicky: rozhodla sa opäť vrátiť na scénu. V Bratislave zohnala panelákový byt na prízemí, aby sa mohla ľahšie dostať von. Keďže potrebovala celodennú opateru, začala sa o ňu starať jej kamarátka z detstva Eva, ktorá mala skúsenosti z práce v zdravotníctve. Marika sa navyše musela každý deň venovať niekoľkohodinovému náročnému cvičeniu, ktorým si dodnes udržuje nevyhnutnú fyzickú kondíciu. V osemdesiatych rokoch napriek svojmu zdravotnému stavu nepoľavila z pracovného tempa - pravidelne vydávala albumy, koncertovala, vystupovala v televízii, nakrúcala videoklipy. Jej tvorba dostala na základe prežitého trochu iný rozmer. Z pesničiek sa síce celkom nevytratil optimizmus, na ktorý boli poslucháči zvyknutí do roku 1980, pribudli však baladickejšie, hĺbavejšie piesne. Všetky vystúpenia boli beznádejne vypredané. Ľudia ocenili, že Marika opäť prišla medzi svojich fanúšikov. V roku 1983 začala v bratislavskom Štúdiu S koncertovať s recitálom Mince na dne fontán. Rok predtým nahrala platňu Slnečný kalendár a pár piesní na dve LP platne Modusu. Popri tom absolvovala koncert v pražskej Lucerne, kde ju obecenstvo privítalo ako skutočnú kráľovnú. V lete 1983 jej vydavateľstvo Opus vydalo dvojalbum Mince na dne fontán. Bola to posledná platňa, na ktorej sa autorsky a hudobne podieľal ObrazekJán Lehotský a Modus. Marika sa rozhodla, že bude nahrávať a vystupovať samostatne s rôznymi sprievodnými kapelami a intenzívnejšie komponovať. Mnohé dovtedajšie pesničky, ktoré zväčša vznikali na pobytoch v rehabilitačných ústavoch preukázali, že Marika je aj nadanou skladateľkou. Texty jej naďalej písal jej dvorný textár Kamil Peteraj. Na sklonku roka 1984 vychádza album Marika No 5. Autorkou všetkých piesní je ona a za najlepšiu nahrávku roka (dvojalbum Mince na dne fontán) dostáva Zlatý erb Opusu. V roku 1986 Opus editoval platňu Voľné miesto v srdci, ktorého pesničky tvoril základ nového koncertného programu Adresa ja, adresa ty, s ktorým vystupovala s prestávkami až do júna 1987. Na jar 1987 dokončila nahrávanie siedmej platne Ateliér duše. V lete v spolupráci s filmovými štúdiami Koliba vydala videokazetu Ateliér duše.

 

 

 

Čoraz vzácnejšia

 

Po prevrate v roku 1989 sa všeličo zmenilo. Aj v populárnej hudbe. Na Slovensko sa prevalili vlny amerického a západoeurópskeho hudobného oceánu a chvíľu sa zdalo, že slovenské jazierko nemá proti obchodne a strategicky premyslenému kolosu šancu. Na našom území vznikali pobočky veľkých hudobných spoločností. Ktovie, či taký vývoj Marika Gombitová predpokladala, keď na novembrovej tribúne spievala skladbu Zem menom láska. Ako prvá zo slovenských interpretov síce v roku 1990 účinkovala v rakúskej hitparáde Die Grossen Zehn (predstavila sa s piesňou Babylónia z nového albumu Kam idú ľudia?), ale aj jej sa časom dotkla realita prvej polovice 90. rokov, ktorá domácemu popu nežičila. Vianočný koncert - 2000Slovenská hudba sa v rádiách takmer nevysielala, predaj zvukových nosičov sa dramaticky znížil, koncerty sa prakticky nekonali. V roku 1994 Marika vo firme Jumbo records vydala vynikajúce CD Zostaň. Vydavateľstvo sa však zachovalo absolútne neprofesionálne - nenaplánovalo žiadne prezentačné akcie, nesprevádzala ho nijaká reklama. A tak hoci sa celý jeho náklad vypredal, pesničky sa takmer neobjavili v éteri. Marika, známa svojím perfekcionalizmom, bola prístupom Jumbo records veľmi sklamaná a odmlčala sa. Odvtedy nenahrala žiadny album. Napriek tomu, že záujem o našu pop divu neutíchal, Marika Gombitová sa stále viac uzatvárala pred svetom.

 

V 90. rokoch údajne prežila ľúbostný vzťah s tajomným Talianom a chvíľu dokonca bola istý čas v Taliansku. Väčšinou sa však zdržiava vo svojom trojizbovom petržalskom byte. Nekoncertuje, v televíznych programoch sa objavuje veľmi vzácne, médiám väčšinou neposkytuje rozhovory. Keď aj usporiadatelia či sponzori tej-ktorej akcie Mariku predsa len presvedčia, aby vystúpila, do poslednej chvíle nie je isté, či skutočne príde. Príčina? Ľudia, ktorí ju poznajú, hovoria, že dlhoročnou izoláciou Marika stratila prirodzenú sociálnu motiváciu, je plachá. Ako môže vyzerať život slovenskej kráľovnej popu medzi stenami petržalského paneláku? Je isté, že sa stále venuje muzike, ktorá je pre ňu v každej situácii účinnou terapiou. Podrobne sleduje domácu i zahraničnú hudobnú scénu a v televízii nevynechá nijaký hodnotný hudobný program. Hlboko veriaca a preduchovnená Marika vníma život inak ako väčšina z nás. Podstatnou životnou hodnotou pre ňu určite nie je matéria, o čom svedčí aj fakt, že hoci by vďaka dopytu po jej osobe mohla poľahky zarábať milióny, väčšinu lukratívnych ponúk vytrvalo odmieta. Marikin "manažér" prezradil, že speváčka už dlho pracuje na nových pesničkách. Jej návrat na scénu je napriek tomu v nedohľadne. Pophviezda, ktorá zo seba vždy vyžarovala tajomný magnetizmus, priťahujúci desaťtisíce fanúšikov, v posledných rokoch nahrala len duety s Miroslavom Žbirkom (naposledy titul Tajnosľubná), skladbu Prosba a v roku 2006 pri vyjdení reprezentatívneho výberu Vyznanie aj skladbu z muzikálu Adam Šangala - Tak som Vianočný koncert - 2000chcela všetkých milovať. Pieseň Prosba si výnimočne otextovala sama. V piesni sa zrkadlí jej tragický osud a na mnohých ľudí pôsobí ako rozlúčka, ako smutná bodka za jej speváckou kariérou. Jeden z najbližších speváčkiných ľudí Kamil Peteraj je však optimista a tvrdí, že sa stále nevzdal myšlienky pracovať s Marikou na jej desiatom albume. Tá svojho času vyhlásila: „Myslím, že vrcholom v mojom živote bol návrat na pódium“.

Verme teda, že obdobie jej návratov sa ešte neskončilo.

 

 

Článok vyšiel v časopise Extra č. 09/06. S povolením autora ho zverejňujeme na našich stránkach a veríme, že Vás zaujme rovnako ako nás...